Katarína Suchá Očenášová
O bábätku, ktoré nikdy nechcelo spinkať
(Alebo ako človek do omrzenia znásilňuje situácie, ktoré na konci aj tak nedopadnú tak, ako plánuje). Keď sa narodilo naše bábätko, rozhodlo sa, že bude najživšie, najakčnejšie a najukričanejšie dieťa na celom oddelení v nemocnici. Kým ostatné mamky so šťastím pozerali na svoje uzlíčky, ktoré spokojne mrnkali v postieľkach a po celý čas mali zatvorené očká, ten môj mal očká od začiatku akoby nastavené na režim - otvorené, skúšal rozkopať postieľku a zobudiť všetky ostatné detičky, ktoré na jeho podnet spúšťali ďalšie sonáty. Overené - prebaliť, nakŕmiť a uložiť do postieľky spinkať proste v prípade môjho drobca vôbec nefungovalo. Do pol hodinky otvoril očká a soustil taký krik, že nepomohlo žiadne tíšenie. Pri večerných vizitách mi ho sestričky nosili naspäť s tým, že nevedia, čo s ním. Ako keby som ja vedela, však v živote som žiadne dieťa nemala !!! Do toho sa pridružili ďalšie problémy a ťažkosti a rána vyzerali štýlom: drobec plače, aspoň dve hodinky ho utešujem, ja plačem a drobec po hodinách tíšenia, hojdania, papania a dohovárania od únavy tak zaspí na pár hodín, že ho chodím kontrolovať, či vôbec dýcha.